Alexander Dubček bol mužom Pražskej jari, ale aj Novembra ‘89. Dnes si pripomíname 100 rokov od jeho narodenia.

V 60. rokoch stelesňoval demokratizačnú zmenu, pre ktorú sa nadchla veľká časť spoločnosti. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy aj jeho vlastná skúsenosť s normalizáciou ukázali, že totalitnému režimu nie je možné dať ľudskú tvár. V čase normalizácie Alexander Dubček odišiel do ústrania, neupadol však do zabudnutia. Jeho cesta do Talianska spojená s udelením čestného doktorátu na univerzite v Bologni i stretnutie s pápežom Jánom Pavlom II. vyvolali mediálny ohlas v celom slobodnom svete.

V Novembri ’89 vystúpil na mítingoch v Bratislave a Prahe a ľudská tvár, ktorú chcel dať politike, mohla osloviť aj generácie, ktoré rok 1968 nezažili. Pripojil sa k zmene, ktorá bola oproti Pražskej jari omnoho zásadnejšou a znamenala skutočný koniec komunistického režimu. Alexander Dubček zohrával v tomto prelomovom historickom období aktívnu úlohu iba tri roky. Aj napriek tomuto krátkemu času sa predovšetkým ako predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR zaslúžil o prijatie zákonov, ktoré zmenili totalitný štát na demokratickú krajinu.

Alexander Dubček patrí k historickým osobnostiam, ktoré prekročili svoju rolu. Spolupodieľal sa na dosiahnutí cieľov, vďaka ktorým je dnes Slovensko demokratickým štátom a ktoré možno pôvodne aj on sám považoval za nemysliteľné.

свернуть